GLOBÁLNE VZDELÁVANIE (GV) môžeme popísať ako celoživotný vzdelávací proces, ktorý prispieva k zmene nášho postoja z egocentrizmu smerom k súcitu a empatii; k pochopeniu súvislostí medzi vlastným životom a životom ľudí na celom svete; uľahčuje porozumenie ekonomických, sociálnych, politických, environmentálnych a kultúrnych procesov, ktoré ovplyvňujú životy ľudí; rozvíja schopnosti a podporuje hodnoty a postoje, ktoré ľuďom umožňujú aktívne sa podieľať na riešení lokálnych i globálnych problémov; smeruje k prijatiu spoluzodpovednosti za vytváranie sveta, kde majú všetci ľudia možnosť žiť dôstojný život podľa svojich predstáv. „Globálne vzdelávanie chápe učenie a osobnostný rozvoj ako nepretržitú cestu bez určitého konečného bodu, ako otvorenosť k novým informáciám, pohľadom, chápaniu,  neustálej zmene, prehodnocovaniu... ” Pike, G. & Selby, D. (1994), Globálna výchova. Inými slovami, GV chápeme ako učenie sa o sebe samom, o druhých, o svete a to predovšetkým o vzájomnom prepojení týchto troch prvkov prostredníctvom vzťahov a vnímania. Ide teda o uvedomenie si seba samého, svojej vlastnej identity, vlastného kontextu a miest, odkiaľ pochádzame, pochopeniu vzťahov a vzájomných súvislostí s inými ľuďmi a miestami.

GV nie je možné definovať vymenovaním tém, ale môžu nám pomôcť koncepty, ktoré dávajú určitej téme či učivu globálny rozmer, t.j.: vzájomná prepojenosť a závislosť, rovnosť a spravodlivosť, udržateľnosť, rozmanitosť, riešenie konfliktov. V štátnom vzdelávacom programe GV korešponduje najmä s predmetmi etická a občianska výchova, a tiež s prierezovými tematikami, predovšetkým  ide o Multikultúrnu výchovu, Environmentálnu a Mediálnu výchovu, Osobnostný a sociálny rozvoj, Ochrana života a zdravia.

Pre lepšie pochopenie čo môže predstavovať globálne vzdelávanie vás pozývame na cestu otázok a úvah, ktoré formovali podobu tejto príručky.

Čo vás napadne pri pohľade na tento obrázok v súvislosti so vzdelávaním?

Už sa vám stalo, že vám rozhovor s iným človekom otvoril úplne iný pohľad na vec, o ktorej ste sa domnievali, že v nej máte jasno?

Čo sa potom stalo s vašou pôvodnou predstavou?

Ako reagujete, keď sa vaše chápanie reality trochu líši od chápania iného človeka?

A keď sa líši veľmi?

Stalo sa vám niekedy, že ste pochopili niekoho pohľad až po dlhšej dobe?

Čo vám k tomu dopomohlo?

Slon na obrázku predstavuje komplexnú neuchopiteľnú realitu. My ľudia, sme ako tí ľudkovia, ktorí sa snažia spoznať a pochopiť slona rôznymi spôsobmi. Nikto z nás však nedokáže uchopiť a pochopiť celého slona naraz kvôli šatke na očiach. Zrak zastretý šatkou symbolizuje to, že každý z nás má len čiastočný obmedzený pohľad na skutočnosť. Chápanie každého z nás je zúžené len na malý výsek reality a je dané miestom, kde stojíme, a z ktorého si túto malú časť reality ohmatávame. Šatku na našich očiach vytvára naše poznanie, naše vedomosti a skúsenosti formované rodinou, výchovou, náboženstvom, historickým, spoločenským a kultúrnym kontextom, našim pohlavím, národnosťou, a pod.

Zdá sa, že najjednoduchšie by bolo uchopiť väčšiu časť slona - väčšiu časť reality tak, že si odviažeme šatku a uvidíme veci také, aké sú. Toto je však veľmi ťažké, pretože na to najprv musíme  pochopiť čo je vlastne tou šatkou, ktorá nás robí slepými. A to dokážeme len spoločne vo vzájomnej interakcii s druhými ľuďmi, preto sa vzájomne vo svojej individuálnej nedostatočnosti potrebujeme.

Prijať toto vedomie je tiež jedným z cieľov globálneho vzdelávania, pretože to umožňuje nám i našim študentom rozvíjať spoluprácu s ostatnými ľuďmi, akokoľvek odlišní sa nám zdajú a potenciál konfliktu našej rozdielnosti pretvoriť na otvorenosť a vzájomné obohatenie.

KONZUMNÝ ŽIVOTNÝ ŠTÝL A VZDELÁVANIE

Možno sa to bude zdať zvláštne, ale jedna z najväčších výziev, ktorej svet v súčasnosti čelí, nemá dočinenia s nedostatkom produktov alebo zdrojov, ale s presným opakom – s ich prebytkom. Značná väčšina populácie má síce veľké problémy súvisiace s hladom a chudobou, no dôvodom nie je, že by bolo na planéte málo potravín a zdrojov, ale že sú nerovnomerne rozložené. Jednoducho povedané: niektorí máme viac, ako potrebujeme a tiež sa snažíme určovať a riadiť, kam produkty a zdroje pôjdu.

Iba jedna pätina ľudstva spotrebuje viac ako štyri pätiny svetových zdrojov – my, Slováci, patríme práve k tejto jednej pätine.

Naša nadmieru industrializovaná spoločnosť rieši v súčasnosti iné veci, ako riešila spoločnosť raného kapitalizmu. Na počiatku priemyselnej revolúcie bolo hlavnou výzvou ‘ako vyrábať viac‘ za účelom uspokojenia základných potrieb. Teraz čelí priemyselná spoločnosť skôr výzve ‘ako viac spotrebovávať‘. Hlavný rozdiel je v motivácii pre spotrebu a výrobu. Motivácia sa posunula od stimulácie dopytom k stimulácii výrobou. Technický pokrok, ktorý priniesla priemyselná revolúcia, umožnil výrobu tovaru a služieb v takom rozsahu, ktorý nemá v ľudskej histórii obdoby. Zdá sa však, že nesmierny potenciál sériovej výroby sa chytil do nekonečnej pasce. Ak chcú firmy zostať na svetovom trhu konkurencieschopné, musia neustále rozširovať výrobu a znižovať svoje náklady. Výrobný vzorec založený na modeli nekonečného rastu je na planéte s konečnými zdrojmi prinajmenšom iracionálny, ak nie priamo šialený. Aby však tento model mohol fungovať, musia sa k podpore a rastu spotreby zavádzať aj stále nové a nové marketingové a reklamné metódy. Aký vplyv majú tieto techniky na našu spotrebu môžeme ilustrovať na nedávnom fenoméne v počítačovom priemysle - na iPade. Podľa tlačového prehlásenia firmy Apple, ktorá tento produkt priviedla na trh, bolo behom prvých 80 dní predaných viac ako tri milióny kusov. Milióny ľudí sa rozhodlo pre kúpu výrobku, ktorý predtým nikdy nevideli, a bez ktorého by istotne mohli žiť viac menej rovnako šťastne ako predtým. Samozrejme sa nejedná o ojedinelý prípad.

Spotreba sa za posledných niekoľko desaťročí postupne stala konzumizmom - spôsobom života v štýle „nakupujem, teda som.“ Vlastníctvo (často zbytočné) materiálnych statkov sa stalo symbolom postavenia v spoločnosti. Takzvaná „konzumná kultúra“ sa zrodila tam, kde skúsenosť so spotrebou šla nad rámec obyčajného aktu nakupovania alebo používania. Spotreba nabrala významnú psychologickú dimenziu – človek sa snaží získať uspokojenie, potešenie, význam a zmysel života pomocou zaobstarávania materiálnych statkov. Na úrovni vedomostí a poznania zákonitostí fungovania sveta okolo nás sme síce urobili obrovský pokrok, ale pokrok v oblasti poznania zákonitostí fungovania našej vlastnej mysle je stále malý. Práve v tom je veľký problém súčasnej konzumnej spoločnosti - máme prostriedky i schopnosti naplňovať aj tie najšialenejšie ľudské túžby, ale nemáme vedomosti ako zaobchádzať so svojou mysľou.

V povahe všetkých ľudí je ťažko uchopiteľná túžba byť šťastný. Je to hybná sila v celej živej prírode. Aj tie najprimitívnejšie organizmy majú v sebe túto túžbu. Prejavuje sa ako okamžitá reakcia na všetko, čo zakúšame. Ide o dve hlavné reakcie - reakcia ‘K‘ (túžba, priťahovanie) a reakcia ‚OD‘ (odpor, odpudzovanie). Na žiadané veci či situácie reagujeme postojom ‘K‘ - ísť čo najbližšie, vybojovať, uchopiť, vlastniť, udržať si. A v prípade vecí nechcených ich odstrkujeme, nechceme, chceme iné, lepšie, teda ‘OD‘. Bohužiaľ tieto reakcie máme, či sme sýti alebo hladní, bohatí alebo chudobní, spokojní či nešťastní. A tak sa nemôžeme diviť, že aj najbohatší ľudia majú pocity nešťastia a nedostatku. Tieto reakcie totiž nie je možné nikdy úplne uspokojiť, pretože ich povahou je NEUSPOKOJIVOSŤ.

„Nešťastie alebo negativita je choroba celej planéty. To, čo predstavuje znečistenie životného prostredia na vonkajšej úrovni, reprezentuje negativita na vnútornej úrovni. Má ju v sebe každý, nielen človek, ktorý nemá uspokojené základné životné potreby, ale aj ten, čo žije v blahobyte. Ľudia veria, že ich šťastie závisí od vonkajších okolností alebo foriem. Neuvedomujú si, že ide o najnestálejšie formy vo vesmíre – všetko sa neustále mení. Jediné pravé šťastie k vám nepríde skrze žiadnu formu, majetok, úspech, skrze žiadneho človeka, ani udalosť – skrze ničoho, čo sa deje. Radosť vyžaruje zo sféry neviditeľného Bytia vo vašom vnútri, ktoré je nedotknuté časom a presahuje všetky formy.“

Eckhart Tolle

Ďalej je tu ešte jeden jav, ktorý nás podmieňuje. A tým je NEVEDOMOSŤ. Nevedomosť o nás samých, kto sme, kto sú ostatní, kým je naša Zem, ktorú bezodne využívame. Nevedomosť, ktorá nás robí bezohľadnými, slepými, nechceme vidieť hlbšie následky uspokojovania všetkých našich túžob, nechceme vidieť, čo prináša naša agresívna chuť odstraňovať nepríjemné skúsenosti.  Táto nevedomosť nám umožňuje životom len tak povrchne kĺzať na vlnách jednotlivých túžob a odporu. Nechceme vedieť, aká je skutočná cena našich činov, chceme byť radšej ako malé deti, ktoré za svoje jednanie nenesú plnú zodpovednosť. Bohužiaľ pre nás, v dnešnom svete má každý náš čin a rozhodnutie dopad na miesta a ľudí, kde by sme to vôbec nečakali. To, čo si dnes kupujeme, ovplyvňuje životy mnohých ľudí po celom svete a naopak. Oblečenie, ktoré nosíme, pravdepodobne precestovalo viac svetadielov než my. Na začiatku dodávateľského reťazca, ktorý ich k nám dopravil, mohlo byť dieťa zbierajúce bavlnu a nikdy nekončiaca pracovná doba za mizernú (ak vôbec nejakú) mzdu. Navyše konštantná spotreba, výmena počítačov, áut a odevov vždy po niekoľkých rokoch a ďalšie praktiky, ktoré sa môžu ľuďom na západe zdať normálne, majú za následok zbytočný a nadbytočný luxus v porovnaní s chudobou ostatku sveta.

Rozvojový program Spojených národov zverejnil šokujúce údaje, na základe ktorých kritizuje, že 80 % svetovej spotreby ide na účet 20 % najbohatších ľudí, zatiaľ čo 20 % najchudobnejších  obyvateľov sa na celkovej spotrebe podieľa iba 1,5 %. Paradoxne, väčšina tovaru spotrebovaného bohatými je v dnešnej dobe vyrábaná, ťažená a pestovaná tými najchudobnejšími za neľudských podmienok. Medzinárodný obchodný systém, ktorý je dnes dominantný, viedol k nastoleniu nesmiernych nerovností. Umožňuje obrovským korporáciám s mnohomiliardovým majetkom diktovať nízke ceny chudobným pestovateľom na Juhu alebo nútiť ľudí, zúfalo hľadajúcich prácu, k neľudským pracovným podmienkam za neuveriteľne nízke mzdy. Vedie tiež k tomu, že korporácie získavajú dominantné postavenie na trhu a vyraďujú akýchkoľvek miestnych producentov prostredníctvom tzv. „dumpingu“, t.j. uvedením všetkých nadbytočných výrobkov na trh za nižšie než výrobné náklady, za účelom zničenia konkurencie. Situáciu ďalej zhoršujú dotácie, ktoré dostávajú mnohí producenti z ekonomicky rozvinutých krajín (napríklad v EÚ a USA) pre rôzne poľnohospodárske produkty, čo v konečnom dôsledku znamená, že poľnohospodári v rozvojových krajinách im nemôžu konkurovať.

Ohromná miera spotreby, ktorú sme dosiahli, navyše spôsobuje aj nenávratné ekologické škody, ktoré musia často znášať práve tí najzraniteľnejší členovia spoločnosti. Nesúhlas a nevypočuté  hlasy, ktoré neprichádzajú len od ľudí, ale tiež od ďalších bytostí žijúcich na Zemi, sa zväčšujú a nebude možné ich aj naďalej ignorovať. Aspoň ak nám záleží na spoločnej budúcnosti.

Našťastie prirodzenosťou našej mysle nie sú len jej negatívne kvality. Hlboko v nás je aj zmysel pre prirodzené dobro, spravodlivosť, altruizmus, súcit, lásku a prirodzená múdrosť. Vďaka týmto vlastnostiam nemôžeme donekonečna utekať, ani pred tým, aký dopad má náš životný štýl na ostatných ľudí i svet ako celok. Múdrosť a súcit hrajú v celom tom procese prijímania zodpovednosti a uzdravovania rozhodujúcu rolu. Vďaka múdrosti môžeme začať skúmať či každá túžba po tej či onej novinke nám prinesie viac šťastia a súcit nám napovie či cena za naše šťastie nie je prílišná na úkor druhých. Tým sa staneme všímavejšími ku každému svojmu ‘K‘ a ‚OD‘, čo nám dá viac slobody rozhodovať sa.

V tomto zmysle sú uvedomelé a zodpovedné spotrebné rozhodnutia dôležitou súčasťou mozaiky, ale nie celou mozaikou. Nie je možné si jednoducho „zodpovedne vykúpiť“ cestu z nepredvídateľnej prítomnosti. Do toho spadajú aj bojkoty spoločností a kampane za ekologickejšie alebo spoločensky zodpovednejšie výrobky. Došlo síce aj k zavedeniu modelov alternatívneho obchodu, napríklad fair trade, aby bolo názorne ukázané, že je možné obchod robiť odlišne – s dôrazom na zlepšenie podmienok pre pestovateľov a ich životné prostredie, lenže všetky tieto časti mozaiky neriešia problém od jeho najhlbších koreňov.

Slovami známeho mystika: Ak chceme zmeniť svet, nemôžeme začínať premenou sveta. To je nesprávna cesta, ktorou ľudstvo kráčalo doposiaľ – zmena spoločenského zriadenia, zmena ekonomickej štruktúry, zmena tohto, zmena tamtoho, ale žiadna zmena individuality. To je dôvod, prečo všetky revolúcie neuspeli. Pretože iba jediná revolúcia môže byť úspešná – revolúcia individuality. Zmeňme seba! Dávajme si stále pozor, aby sme neprispeli ničím k tomu, aby bol svet peklom. A pamätajme, aby sme prispievali niečím, čo z neho urobí raj.

Preto je práve vzdelanie ten prvok mozaiky, ktorý hrá veľmi dôležitú úlohu pri akejkoľvek zmene. Kríza súčasného sveta nespočíva len v spotrebe. Pokiaľ by sme problém konzumizmu redukovali iba na akt spotreby alebo spotrebného správania, zostali by sme obmedzení na veľmi úzku perspektívu pohľadu. Konzumizmus, ako spôsob života, má hlboké kultúrne, politické a psychologické korene. Je to životný štýl, do ktorého sme sa narodili, a do ktorého sa rodia aj dnešné deti. V tejto atmosfére neustále žijeme a tak nečudo, že mnohorozmerne formuje naše vnímanie skutočnosti. Žijeme vo svete, ktorý sa podobá dedine, kde sme všetci navzájom úzko prepojení. Preto či chceme, alebo nie, vzdelávanie naberá globálnu dimenziu a zahŕňa celú spoločnosť. Je potrebné  vrhnúť svetlo na motiváciu, ktorá riadi naše správanie a pokúsiť sa pochopiť, prečo robíme veci tak, ako ich robíme, a ktoré paradigmy a osobné zážitky sú zdrojom našich myšlienok a činov.