Hlasy väčšinového sveta

10+ 1 rozhovorov z 5 kontinentov.

Nová kniha z dielne CEEV Živica a TUZVO, tentokrát v podobe rozhovorov o tom, čo je pomoc a nakoľko je efektívna.  

 

Hlavnou témou tejto knihy je pomoc. Pomoc iným národom, menšinám, jednotlivcom v núdzi. Patríme medzi prosperujúce krajiny a sme v pozícií, že dávať môžeme. Ale vieme dávať? Skutočne dávame to, čo potrebujú?

A dávame to tak, že pomoc dokážu prijať? V mnohých prípadoch áno, v mnohých iných však zakopávame o našu nevedomosť, históriu, či pocity nadradenosti. Verím, že rozhovory s tými, ktorí našu pomoc príjmajú nám dokážu posvietiť na našej ceste a vidieť to, čo nám bráni kráčať za našim poslaním bez pádov a zlyhaní.

1977-1987- Dlhodobý štrajk lekárov na drobnom ostrove v strede šíreho mora. Až tam siahajú korene tejto knihy. Spomínaná udalosť zmenila smerovanie môjho života a prinútila ma pozerať sa na svet inými očami. Bola som obyčajné malé 4- ročné copaté dievčatko vyrastajúce v bratislavskej Petržalke. Odrazu sme však celá rodina balili kufre, vybavovali cestovné doložky  a odchádzali niekam ďaleko. Môj otec išiel pomáhať rozvojovej krajine v núdzi. Ocitla som sa na mieste, kde budovy nemali viac ako tri poschodia, niektoré ženy chodili zahalené od hlavy po päty, všetci rozprávali čudnou rečou a dookola sa rozprestieralo azúrové more lemované ostro- žltým pieskom. Stala som sa imigrantkou. Iná v cudzom svete neznámej kultúry a odlišných zvykov. Bezpečný prístav predstavovala moja rodina, ktorá pre mňa predstavovala korene. Moja inakosť bola ale v tejto spoločnosti  „in“ (hovorí o nej Janette Maziniová). Takmer každý na ostrove s rozlohou 60 km2 nás poznal a zdravil, nemali sme núdzu o pozvania a pozdravy. Stal sa zo mňa opálený domorodec. Keďže do miestnej školy mi moja socialistická vlasť zakázala chodiť, trávila som celé hodiny na pláži naháňajúc ryby a chytajúc krabov.

Ako sa darí tomuto vidieckemu ostrovu dnes? Je súčasťou už rozvinutej a prosperujúcej krajiny. Drobné políčka nahradili luxusné turistické rezorty, ktoré odoberajú miestnym obyvateľom obmedzené zdroje pitnej vody. More, ktoré bolo počas mojej mladosti plné lietajúcich rýb, tuniakov a delfínov, je strašidelne prázdne. Korytnačky skončili v polievke pre turistov, iné ryby sú ohradené sieťami rybých fariem. A ľudia? Sú rovnako priateľskí a uvoľnení, akurát častejšie počuť ich šťažnosť, že nemajú dosť (o subjektívnom pocite nedostatku sa dozviete v rozhovore s Danielom Everettom a Saamahom Abdallahom).  

Keď som mala 12 rokov vrátili sme sa na trvalo do Československa. V tomto veku hľadania identity som bola postavená pred otázku: „Čo je to domov?“ (Odpoveď na túto otázku, som našla až v rozhovore s Vanessou Andreotti).Vrátila som sa síce do krajiny, kde som sa narodila, kde hovorili rovnakou rečou ako ja a kde bývala moja rodina. Ale slangu svojich spolužiakov v škole som nerozumela, medzi sivými panelákmi som sa často stratila a  ľudia akoby tu boli uzavretí a menej priateľskí. Neustále sa niekam naháňali so zachmúreným tvárami. Je možné, aby ľudia v rozvojovej krajine viedli pohodovejšie životy? (Viac o tom hovorí Saamah Abdallah)

Po dokončení základnej školy a absolvovaní gymnázia, som sa prihlásila na štúdium psychológie. Fascinovali ma životné príbehy ľudí a to, ako nás životné udalosti formujú. Osobné, skupinové a národné identity pre mňa predstavovali neviditeľné steny ktoré nám bránili skutočne vidieť tých  druhých. Prečo máme tendenciu neustále sa vymedzovať voči „tým druhým“? Je možné preklenúť tieto povrchové rozdiely a skutočne vidieť v ostatných iba ďalšie ľudské bytosti? (Odpovede na tieto otázky možno nájdete v slovách Steva Gallegosa a Satish Kumara) Je však takéto vymazávanie rozdielov žiadúce? Veď sa tým stráca rozmanitosť kultúrneho dedičstva tohoto sveta. Ako nájsť rovnováhu? (Karuna Thurlow a skúsenosť jej národa, str. vo mne spustila príval nových otázok.)

 V treťom ročníku som pocítila túžbu znova žiť v inej krajine, stretávať ľudí z rôznych kútov sveta, pozrieť sa na život cez inú optiku.  Miesto, ktoré mi pripadalo na tieto účely najvhodnejšie bol New York. To som ešte netušila, ako tento pobyt do základov zmení moje vnímanie sveta. Iba necelé dva týždne po mojom príchode do cudzieho sveta otriasol mestom útok na Svetové Obchodné Centrum. Z mojej univerzity na 68. ulici som pozorovala obrovský kúdol dymu a neutíchajúci hukot sirén. Tragédia, ktorá sa udiala bola strašná, ale to, čo z nej miestne médiá vyrobili bolo rozbíjanie už aj tak dosť krehkej dôvery medzi ľuďmi a vyvolávanie prehnaného patriotizmu, ktorý nedával priestor na kritický pohľad a reflexiu. (O médiách a obrazoch, ktoré predkladajú, hovorí aj Bryan Mukandi ). Vďaka tejto neustále sýtenej nedôvere si mnohí moji známi tmavšej farby pleti vypočuli na uliciach nadávky, moje moslimské kolegyne si radšej brali dovolenku a ostávali v bezpečí svojich domov.

Môj sen o stretávaní kultúr sa naplnil. Obklopila som sa priateľmi a známymi medzi ktorými bol ilegálni prisťahovalci zo Slovenska a Maďarska, ruskí židia, peruánci, hispánci, afroameričania, aj bieli Američania. Do môjho života prišiel však ešte jeden človek. Vážny, zamyslený a tichý. Svoju rodnú Juhoafrickú republiku opustil vo veku 12 rokov, keď s rodinou utekali pred útlakom aparteidu. Utekali pred biedou, segregáciou, násilím. V USA mal udelený utečenecký azyl.  Náš vzťah bol o strete dvoch svetov- bieleho a toho čierneho. Naše osobné pohľady sa prelínali s naučenými stereotypmi a predsudkami, súkromné konflikty nutne vyťahovali na svetlo hlboko pociťovanú krivdu, bezmocnosť a menejcennosť. Akoby sa vo vzťahu dvoch ľudí zrkadlila stáročná nespravodlivosť celého sveta. Nedokázali sme sa oddeliť od našich histórií a hriechov našich rás, ale trpezlivosť a city, s ktorými sme túto minulosť rozmotávali nám pomohli mnohé vyliečiť. Naraz som si uvedomila, koľko vecí som nedokázala vidieť iba vďaka mojej farbe pleti a postaveniu. Koľko nuansí mi unikalo a v akej chránenej bubline som doteraz žila.

Príchod môjho partnera na Slovensko bol ďalšou ťažkou skúškou. Jeho inakosť jednoznačne na Slovensku nebola „in“. Vďaka nej som bola schopná pochopiť Janette Maziniovú, ktorá hovorí o živote Rómov v našej spoločnosti. Neskrývané nepriateľské pohľady, SBS-kár kráčajúci nám v pätách pri každej návšteve obchodu, pokriky: „Neger, špina!“ ma naučili veľmi obozretne vyberať kam, ako a s kým pôjdeme. Napriek tomu som bola neustále v strehu. Narodenie našej spoločnej dcéry bolo a stále je príležitosťou pod drobnohľadom skúmať ako spoločnosť formuje identitu jednotlivca, jeho pocit hodnoty, domova a súnáležitosti (dočítate sa o tom aj v rozhovore s Tomášom Ryškom). Z pohľadu človeka pracujúceho v oblasti globálneho vzdelávania je to zaujímavá prípadová štúdia, z pohľadu matky je to bolestivé sledovanie ako postoje obyvateľov jednej krajiny dokážu formovať krehké sebavedomie rozvíjajúcej sa identity (viac o tomto procese nájdete v rozhovore s Iniyou Govender).

Osobnosti, ktoré som si vyberala na rozhovor pochádzajú zo všetkých svetadielov a rôznych menšín. Vyjadrujú sa k rôznym témam v oblasti pomoci- vzdelávanie, misionárska činnosť, zdravotníctvo, sociálna sféra. O globálnych problémoch a rozvojovej pomoci sa veľa hovorí. Ale tí, ktorí hovoria najvac sú tí, ktorí si pozíciu príjmania pomoci nazažili. Mojim cieľom v tejto knihe  bolo rozprávať sa s tými najpovolanejšímí- príjmateľmi pomoci. Odrazu sa nám ukáže iný pohľad, ktorý je z pozície darcov neviditeľný.

Nejde však o súbor rozhovorov, ktoré jednohlasne vedú k jasným záverom a jednoznačným riešeniam. Z tohoto projektu odchádzam so stovkami nových otázok a s desiatkou nových inšpiratívnych ľudí, ktorí rozvírili prúd mojich myšlienok a dotkli sa môjho srdca. Tajne dúfam, že prepis našich rozhovorov sa dotkne aj tých vašich.

 

Viac info o knihe a objednávkový formulár nájdete na www.zivica.sk/rozhovory