„Buď bude 21. storočie ekologickým storočím alebo 22. storočie už vôbec nemusí byť“. Týmito slovami začína americko-poľský filozof  Henryk Skolimowski jednu zo svojich kníh venovaných environmentálnej etike. Skolimowski je poľským rodákom, prednášajúcim v Poľsku, USA a v minulosti aj v Indii na univerzite v Madrase. Je redaktorom prestížneho časopisu The Ecologist, v minulosti pôsobil ako konzultant pre UNESCO a bol členom Ekologickej komisie Medzinárodného zväzu pre ochranu prírody. V myšlienkach Skolimowského sa môžeme stretnúť s odkazom Buddhu, Mahátma Gándího ako aj Matky Terezy alebo Svätého Františka. Je spoluzakladateľom Ekofilozofického centra, kde v gréckej dedinke na ostrove Thassos vedie kurzy ekojogy pre svojich študentov. Jeho úvahy o Zemi, človeku a jeho vzťahu k nej sú inšpiratívnym čítaním a pre učiteľov environmentálnej výchovy môžu byť podnetom pre tvorbu originálnych výučbových programov.

Duchovnosť je podstatou človeka

„Odoberte z podstaty človeka duchovnosť a ostane vám niečo menej ako človek“, hovorí Skolimowski /1/. Spiritualita a ekológia sú alfou a omegou jeho filozofie. Duchovnosť nie je nejakým vedľajším produktom ľudskej existencie, ale najvnútornejšou podstatou človeka. Bez spirituality nie je človek skutočným človekom, pretože ovplyvňuje naše hodnoty, postoje a životné ciele. Má nesmierny význam aj pre naše chápanie Zeme a života. Duchovnosť nie je o tom, akých bohov velebíme a ako zbožne to robíme, ale ako naše životy ovplyvňujú iných ľudí a ostatné živé tvory v univerze vrátane prírodných habitatov a samotnej Matky Zeme. Týmto Skolimowski dáva zreteľne najavo, že jeho chápanie duchovnosti je v mnohom odlišné od klasického ponímania ako ho poznáme napríklad od predstaviteľov súčasných cirkví.

Pre Skolimowskeho je samozrejmosťou, že  neobmedzuje duchovnosť len na určité náboženstvo alebo príslušnosť k cirkevnému spoločenstvu. „Rôzne druhy duchovnosti majú svoje oprávnenie a žiadny nemôže byť nadradený iným“, upozorňuje Skolimowski /2/. Každá forma spirituality má svoje opodstatnenie a je neprípustné, aby bol jeden spôsob duchovnej cesty potláčaný iným. Sám Skolimowski ako aj mnohí ďalší predstavitelia ekofilozofie /ako napr. Naess, Devall alebo Sessions, ktorých sme spomínali v minulom čísle/ dávajú za príklad východné formy duchovnosti, ktoré sú vo svojej podstate tolerantné. K Bohu vedie nespočetne veľa ciest a každá takáto cesta robená z úprimného srdca nakoniec vedie k cieľu. Aj keď si Skolimowski  hlboko váži kresťanstvo, judaizmus a islám, kriticky sa stavia k nadradenosti, ktorú si osobujú voči iným náboženstvám a duchovným smerom.

Tieto staršie formy duchovnosti boli vytvorené ako odpoveď na rôzne problémy, ktoré boli aktuálne v príslušnej dobe. Skolimowski ale upozorňuje, že napriek tomu, že tradičné duchovné systémy obsahujú v sebe veľkú múdrosť, majú problém adekvátne odpovedať na problémy súčasného sveta – a jedným z takýchto vážnych problémov je environmentálna kríza. Preto je nevyhnutné, aby duchovnosť v sebe zahŕňala aj environmentálny rozmer. Skolimowski takúto spiritualitu nazýva ekologickou duchovnosťou.   

Ekológia je stav duše

Ekologická duchovnosť nie je ďalším akademickým pojmom, ale pre Skolimowského znamená predovšetkým praktickú cestu prístupu človeka k prírode a sebe samému. „Skutočná  práca pre ekológiu nevedie len skrze kampane zamerané na záchranu tohto a tamtoho ohrozeného habitátu (hoc aj to je dôležité), ale taktiež vo vytvorení takého vnútorného postoja mysle, kde ekológia a duchovnosť sú jedným“, zdôrazňuje a pokračuje tým, že „ekológia je o stave ľudskej duše“. /1/ Inak povedané, vzťah človeka a prírody bude vtedy v harmónii, keď sama ľudská duša bude harmonická. Duchovnosť a ekológia sú nerozlučne späté pri riešení environmentálnych problémov, pretože „ekológia je novou metaforou pre očistenie nás samých od všetkého mentálneho znečistenia“ /1/.  

A čo vlastne ekologická duchovnosť znamená? Znamená to, že si kladieme napríklad nasledovné otázky: „Ako pracujem na sebe, aby som vyliečil svoju myseľ? Ako sa chcem stať zdrojom zdravia a podpory pre iných? Ako pomáham vyliečiť chorý vzdelávací systém?“ Ekologická duchovnosť predstavuje takú úroveň mysle a duše, kedy sa  nestanú odpadkovými košmi, znečistené negatívnymi myšlienkami, preplnené reklamami a túžbami po hmotnom luxuse. Ekologická duchovnosť znamená uvedomenie si skutočnosti, že bez zmeny vedomia nie je možná záchrana našej planéty. V neposlednom rade to znamená aj to, že máme stále na pamäti, čo robíme pre záchranu svojho vnútorného ja. Pretože stav životného prostredia je odrazom nášho vnútra. „Uvedomte si aspoň päť minút každý deň kto ste, čo je váš najvyšší potenciál a v akom svete si prajete žiť“ nabáda Skolimowski, „a potom si musíte zodpovedať sami pre seba, ako dosiahnuť to, aby ste sa stali takou osobou a vytvorili svet v akom si prajete žiť“ /1/.

Zem ako posvätné miesto

Svet nie je dobre fungujúci stroj, ktorý môže človek ovládať, keď spozná jeho mechaniku. Tento zásadný omyl, ktorý sme zdedili od fyzikov a filozofov minulých storočí, nás doviedol na pokraj ekologického kolapsu. Mali sme dojem, že dokážeme úspešne nahradiť prírodné procesy aspoň tak dobre ako sama príroda, ak nie lepšie. Ukázalo sa, že táto nafúkanosť človeka nám bude v mnohom osudná. Vyklčované lesy a miesto nich vypestované monokultúry sú len ťažko tým, čo príroda pôvodne dlhodobým procesom vytvorila. Rieky, ktoré sme zviazali do betónu, nám už teraz prinášajú svoje plody v podobe záplav.  A teraz čakáme na nejakého mesiáša alebo zázračnú technológiu, ktorá ako čarovným prútikom vyrieši naše problémy. „Toto je dedičstvo technologického myslenia“, upozorňuje Skolimowski, „na druhej strane nám to ale zároveň ukazuje, že my sami musíme vyriešiť problémy“ /1/.

Svet ako dobre fungujúci mechanizmus je obrazom, ktorý sme dedili posledné stovky rokov. Intuitívne ale vieme, že takéto chápanie Zeme nie je správne.  „Súčasťou ekofilozofie, ktorú reprezentujem“, píše Skolimowski, „je pohľad na svet ako svätyňu. Tento pohľad okamžite zmení množstvo vecí“. /1/ Keď vidíme svet ako stroj, máme ho snahu manipulovať a ovládať. Tak ako sme naučený ovládať bager alebo televízor. Zem je ale živý, zložitý organizmus a mnohé kultúry a národy ju nazývajú Matkou. „Poznanie, že svet je posvätným miestom, ti dáva útechu, že žiješ v starostlivom, duchovnom mieste, kde svet aj tvoj život má zmysel“ /2/. Ak budeme jednať so Zemou ako so strojom, stane sa strojom. Keď budeme s planétou zaobchádzať ako s božským miestom, stane sa božskou. Závisí od nás, či z našej Zeme spravíme miesto na ťažbu surovín a produkciu tovaru, alebo posvätné miesto k naplneniu zmyslu života. Keď svet vidíme ako svätyňu, úlohou človeka sa stáva starať sa o toto posvätné miesto, byť ochrancom a zodpovedným kňazom starajúcim sa o toto posvätné miesto. Bohoslužbou je potom aj záchrana našej planéty a strata prírody so sebou prináša aj stratu Boha..

Keď začneme vnímať Zem ako svätyňu, je už len krôčik, aby sme rovnakým spôsobom začali vnímať seba samých. Potom sa uctievaním Boha stáva aj ochrana životného prostredia, duchovnú prácu predstavuje liečenie planéty aj nás samých. Tento odkaz o vnútornej spriaznenosti duchovnosti a ekológie bol obsiahnutý aj  vo veľkých svätých knihách, ale ako hovorí Skolimowski „bol tak drobne vytlačený, že sme sa ho naučili dešifrovať len nedávno“ /1/.

Ekologické hodnoty

Hodnoty súčasného sveta sú z väčšej časti stále založené na chápaní sveta ako stroja. Tento postoj odráža náš vzťah k Zemi ako predmetu a dominantnou hodnotou sa zákonite stáva ovládanie. Skolimowski porovnal tri základné systémy hodnôt: tradičné náboženské hodnoty, moderné hodnoty, ktoré nazýva technickými a vynárajúce sa ekologické. Na základe ich porovnania je ihneď badať rozdiely. Každý z týchto systémov hodnôt od nás vyžaduje iný typ správania a ponímanie vlastného bytia.

Dominantnou hodnotou v náboženskej spoločnosti je podriadenosť, v technologickej ovládanie a v ekologickej je ústrednou hodnotou úcta. Je to úcta k všetkému bytiu, čiže aj k nám samým, pretože každý z nás je svätyňou. „Žiť vo svete, ktorý je svätyňou, znamená však nielen úctu, ale aj  zodpovednosť. Zodpovednosť za všetky bytosti, za budúce generácie a tiež zodpovednosť voči vlastnému životu“ /3/. Z úcty a zodpovednosti vyplýva aj ďalšia ekologická hodnota, ktorou je skromnosť. Skromnosť, ktorá však neznamená odriekanie alebo biedu. Skromnosť je pre Skolimowského nanajvýš pozitívna hodnota, forma bohatstva a nie chudoby. „Pochopiť právo ostatných na život znamená obmedziť naše nadbytočné potreby“ vysvetľuje Skolimowski /4/ a ilustruje to zaujímavým mottom z jedného františkánskeho útulku, ktorý znie: „Všetko to, čo máme nad rámec našich potrieb je ukradnuté tým, čo majú menej než potrebujú“ /4/. Rôznorodosť potom znamená, aby sme rozšírili a zachovali pestrosť a zastavili trend k homogénnosti. Posledná ekologická hodnota – ekospravodlivosť – je jednoducho dôsledkom našej ekologickej úcty. Ak kozmická pavučina obklopuje nás všetkých, ak je utkaná z pradiva, ktorého sme súčasťou, potom spravodlivosť podľa kozmickej pavučiny znamená spravodlivosť pre všetky jej prvky; pre všetkých bratov a sestry stvorenia /4/.

Skolimowski spomedzi všetkých hodnôt kladie na najvyšší piedestál lásku. Láska je podľa neho najvyššia a najhlbšia forma ochrany prírody v praxi a zároveň najvyšší etický čin. Aby sme ale mali moc lásky, musíme najskôr rozvinúť zmysel pre úctu, ktorá je predpokladom lásky.

Nová taktika života

Keď v roku 1974 požiadali Skolimowského, aby čo najstručnejšie zhrnul svoje myšlienky, vyslovil  5 základných princípov svojej ekofilozofie /4/:

1. Nechápať svet ako miesto na drancovanie a pustošenie, ako arénu pre gladiátorov, ale ako svätyňu, v ktorej dočasne pobývame a o ktorú sa musíme maximálne starať;
2. nechápať človeka ako nadobúdateľa, ale ako strážcu a správcu;
3. nechápať poznanie ako spôsob dominancie nad prírodou, ale predovšetkým ako metódu zušľachťovania duše;
4. nechápať hodnoty v peňažných ekvivalentoch, ale ako prostriedky, ktoré prispievajú k hlbšiemu pochopeniu človeka človekom a vedú k väčšej súdržnosti medzi ľuďmi a zvyškom tvorstva;
5. a všetky uvedené prvky chápať ako súčasť novej taktiky života.

Mnohé z myšlienok Henryka Skolimowského sú nepochybne prínosom aj pre oblasť

environmentálnej výchovy. Jeho ekofilozofia ukazuje, že nie je možné obmedziť predmet ekológie len na jej prírodovednú časť. Ak chceme úspešne zvládnuť výzvy súčasného sveta v podobe environmentálnych problémov, budeme ako základ potrebovať nové formy spirituality. Spirituality, ktorá v sebe zahŕňa úctu v tom najširšom slova zmysle – k Bohu, k univerzu, k sebe a aj k našej planéte.  Duchovnosti, ktorá je založená na tolerancii a úcte k iným názorom a vyznaniam. To je úloha pedagógov environmentálnej výchovy, aby takúto formu duchovnosti dokázali  u svojich žiakov prebudiť a rozvíjať hodnoty rodiacej sa ekologickej spoločnosti, aby ukázali žiakom novú taktiku k životu, oprostenú od snahy manipulovať a ovládať, a založenú na láske, zodpovednosti a spravodlivosti pre všetky živé bytosti.

            Literatúra:

            /1/ Skolimowski, H.: A Sacred Place to Dwell. Dorset: Element Book Ltd, 1993.

            /2/ Skolimowski, H.: Ecological spirituality and its practical consequences. In: The 

                 Teilhard Review, Vol. 27, No. 2, summer 1992

            /3/ Plašienková, Z.: Hodnotový systém v ekoetickej koncepcii H. Skolimowského. In: 

                 Výchova a vzdelávanie na prahu nového tisícročia.  Bratislava: PdF UK, 1996.

           /4/ Skolimowski, H.: Živá filozofia. Ekofilozofia ako strom života. Prešov: Slovcontact, 

                bez vydania roku.