Keď som si prečítal článok „Trvalo udržateľný rozvoj a úloha výchovy a osvety“ od Mariána Labaja, ostali vo mne rozpačité pocity. Ako učiteľovi mi hneď napadla otázka: „Je TUR skutočne tou správnou cestou, akou by sa mala výchova uberať? A čo vlastne deti týmto učíme?“. Sám pre seba som si aj odpovedal a svoje myšlienky ponúkam k tomu, aby vznikla širšia diskusia na túto tému.

Guľatý štvorec a TUR        

            Zamysleli ste sa niekedy nad tým, čo znamená slovné spojenie trvalo-udržateľný- rozvoj? Začíname tento pojem brať ako súčasť nášho slovníka, pričom vo svojej podstate je hlboko nezmyselný. Akýkoľvek materiálny rozvoj /a práve tento rozvoj majú zástancovia TUR predovšetkým na mysli/ je NEUDRŽATEĽNÝ. Akonáhle sa budeme viac a viac ekonomicky rozvíjať, tak zákonite budeme potrebovať viac zdrojov a surovín z našej planéty, produkovať viac odpadu, emisií... Rečiam o tom, že ľudstvo dokáže zladiť svoj materiálny rozvoj a zároveň chrániť životné prostredie, neverím. Pretože viem, že planéta má svoje hranice a ľudská civilizácia sa nemôže súčasným smerom rozvíjať ďalej. Alebo môže, ale nie tak, aby bol udržaný život na Zemi.

 Istú dobu sa používalo aj slovné spojenie trvalo udržateľný život, ktoré je nepochybne vhodnejšie, ale politicky nie tak príťažlivé. Veď na čo by sme udržiavali život, keď prioritou je udržať rozvoj. Kam sa ale chceme rozvíjať, ostáva nezodpovedanou otázkou.

             Ak zavedieme do nášho slovníka pojem o trvalo udržateľnom rozvoji, môžeme deti začať pokojne učiť o guľatom štvorci, studenom ohni alebo sladkej soli. Len nesmieme zabudnúť, aby vláda o tomto prijala nejaký národný dokument. Dodá sa tomu punc vážnosti a nespochybniteľnosti.

Môžu komunisti chrániť ľudské práva?

            Vďaka Bohu som žil v komunistickom režime „len“ 14 rokov. Pamätám si z toho obdobia niektoré veci. Jednou z udalostí, ktorá mi ostane navždy v pamäti, je výlet na hrad Devín. Po prvý krát som na vlastné oči videl ostatné drôty, ktoré nás oddeľovali od zvyšku sveta. Nedokázal som pri najlepšej vôli pochopiť, ako je možné, že na rakúskom brehu sedia rybári a na slovenskej strane sú vojaci, psy a strážne veže. V škole nám to vysvetlila pani učiteľka tak, že nás tie drôty chránia pred nepriateľmi z Rakúska. Mne sa tí rybári  nezdali až takí nebezpeční.

V tej dobe bolo samozrejmosťou, že sme sa nemohli voľne pohybovať, hovoriť, čo si skutočne myslíme a napriek tomu súdruhovia svorne tvrdili, že rešpektujú ľudské práva. Aj staršiemu žiakovi základnej školy ale došlo, že totalitný režim a ľudské práva si nikdy nebudú rozumieť a buď ustúpi jedno alebo druhé. Vzájomná symbióza je nemožná.

            A čo má toto všetko spoločné s TUR? Pretvárku a absurditu, ktorá bola prirodzenosťou komunizmu a ktorá je prirodzenosťou každej vlády, ktorá si za cieľ vytýči rýchly hospodársky rast a zároveň uplatňovanie princípov TUR. Tak ako nejdú dokopy komunisti a ľudské práva, tak jednoducho je absurdné hovoriť o udržateľnosti a ešte k tomu trvalej, ak chce štát neustále ekonomicky rásť. Je to nezmysel.

Ukážme si to  na konkrétnom príklade zo Slovenska. Vláda SR prijala dokument „Národná stratégia TUR“, kde sa okrem iného hovorí o tom, aké dôležité je kvalitné životné prostredie, sociálna spravodlivosť atď. Tá istá vláda sa súčasne snaží o pritiahnutie zahraničných investícií a celkom slušne sa jej to darí. Máme tu Kiu, Peugeot aj Ford. Ak sa budete snažiť pochopiť, ako automobilky pomáhajú ochrane životného prostredia, tak sa namáhate zbytočne. Nepomáhajú, priam naopak – kvalitu života /prírodného aj ľudského/ zhoršujú. Ak sa budete snažiť zistiť, ako je zlučiteľné budovanie kilometrov diaľnic s TUR, tak sa namáhate zbytočne. Je to nezlučiteľné. Ak sa snažíte pochopiť, ako je možné rozvíjať cestovný ruch s hotelmi a zjazdovkami a zároveň mať národný park, tak to nikdy nepochopíte. Na jednom  mieste a v tom istom čase je to rovnako absurdné, ako stvoriť guľatý štvorec.

            Sociológ Jan Keller sa na margo TUR vyjadril: „... reči o trvalej udržateľnosti nie sú ničím podoprené. Náš moderný systém je vystavaný na nutnosti neustále zvyšovať spotrebu, ak sa nemá zrútiť. Neverím teóriám, podľa ktorých je riešením udržať rast výroby a spotreby, a pritom znižovať energetickú náročnosť produkcie. Systém funguje tak, že keď vyrábame autá s polovičnou spotrebou, okamžite to vynahradíme tým, že ich vyrobíme aspoň dvakrát toľko. [...] Pokiaľ by ste ich nevyrobili dvakrát toľko sám, vyrobí ich konkurencia a vy prídete o zisk a poškodíte svoju vlastnú firmu. Je lepšie poškodiť životné prostredie, kvôli tomu firma neskrachuje.“ /Keller, 2004/. Aj naša a ďalšie vlády sa touto pravdou riadia – je prijateľnejšie zničiť prírodu, ako poškodiť hospodárske záujmy štátu. Preto vládne dokumenty o udržateľnom živote/rozvoji majú rovnakú hodnotu, ako podpísanie charty ľudských práv komunistami.  

Je udržateľný rozvoj kresťanský?

            Marián Labaj v článku okrem iného píše, že jedným z prostriedkov na dosiahnutie takej kvality človeka, ktorý je dobrý, aktívny a šťastný, je „duchovná obnova občianskej a kresťanskej morálky“. Nespochybňujem, že Ježiš bol veľkým učiteľom aj ekopedagógom. Učil presne to, čo sa snažia učiť aj dnes mnohí učitelia environmentálnej výchovy – duchovný rozvoj, dobrovoľnú skromnosť a šťastie mimo materiálnych vecí. To isté ale učil Buddha, Lao-c´, Ramana Maháriši   a mnohí ďalší duchovní velikáni. Neviem, z akého dôvodu autor za jedinú cestu k šťastnému človeku a uplatňovaniu TUR vidí kresťanskú cestu. Buddhizmus, islám alebo hinduizmus nemôže priniesť nič prínosne k šťastiu človeka a ochrane planéty? Vyzdvihovať jedno náboženstvo nad druhé, je prejavom nadradenosti. A každá nadradenosť je zlom, nech ju obhajujeme čímkoľvek. Povyšovanie muža nad ženou alebo belocha nad černocha, je u väčšiny ľudí považované za neprístojné. Rovnako neprípustné je nadraďovať jedno náboženstvo nad druhé. Ježiš by  bol prvý, ktorý by takúto nadradenosť odmietol. Ak sa chceme priblížiť k myšlienkam o udržateľnom živote, musíme sa naučiť mať v úcte život rôznych náboženstiev. Nadradenosť akéhokoľvek druhu svedčí o malosti ducha a veľkosti ega.

Neučme o guľatých štvorcoch 

            Na začiatku som položil otázku, či je to TUR tou správnou cestou vo výchove a čo vlastne tým deti učíme. Sám za seba môžem povedať, že nechcem deti učiť o „guľatých štvorcoch“, nechcem ich učiť o komunistoch hájacich ľudské práva ani o národnej stratégii, ktorá chráni prírodu aj automobilku Kia.  Nechcem učiť o tom, že len jediná cesta vedie k šťastiu a ostatné do pekla.

            Budem sa snažiť inšpirovať deti k duchovnému rozvoju, aby uvažovali nad slovami Ježiša, že „skôr ťava prejde uchom ihly, ako bohatý príde do kráľovstva nebeského“, ako aj slovami, ktoré vyriekol Buddha - „Komu nestačí málo, tomu nestačí nič.“ Budem podporovať u žiakov kritické myslenie, ktoré im nedovolí prijať nezmyselnosti predkladané dospelými. Budem nabádať študentov k tomu, aby poznali seba samých a zistili, či skutočne ich šťastie závisí od množstva vlastnených vecí. Budem sa snažiť, aby neprijali hru na pretvárku a pokrytectvo, ktoré tak radi hráme my dospelí. Preto o TUR nemôžem učiť.

Použitá literatúra:

Keller, J.: Nápady na záchranu ľudstva sú nerealistickými utópiami. In: Hospodárske noviny, 27. 4. 2004.