Príchod do neznáma

Aj dnes si živo pamätám ten pocit, keď som prišiel prvý krát do svojho nového bydliska. Starý kamenný dom, ku ktorému viedla poľná cesta plná kameňov a výmoľov. To som ešte netušil, koľko si s touto cestou užijem trápenia v zime a počas dažďov. Zvonku dom vyzeral vcelku obstojne, bol som pripravený aj na horšiu variantu. No vnútro domu mi potvrdilo moje obavy. Hneď som si so smútkom spomenul na zrekonštruovaný útulný bytík v centre Bratislavy, z ktorého som odišiel.  Ale čo už, raz som sa na túto srandu dal, tak mi nič iné neostávalo. Dom ma preniesol  o sto rokov späť.  Moja duša sa búrila a prvý týždeň som prežíval najsilnejšiu alergiu svojho života. Len som kýchal, slzil a kašľal. Moja bytosť sa vyrovnávala s novým domovom. Cez  zapálené oči sa mi ťažšie videlo, čo bolo dobre. Nevidel som, čo všetko ma ešte čaká.

Moja milovaná latrínka

Ak pri čítaní týchto riadkov jete, bude vhodné prestať. Podelím sa s vami o príhody, ktoré sa týkajú miesta, kde aj králi chodia sami. Môj nový domov postrádal toaletu, na akú som bol donedávna zvyknutý. Latrína stála oproti domu, taká pekná drevená. Vyzeralo to celkom romanticky. Prešli ste cez dvor, posadili sa na drevenú misu a vykonali to, čo treba. Dokonca som neopustil ani svoj starý zvyk na záchode si čítať. Pripravil som si zásobu novín a časopisov a radoval som sa, akú peknú latrínu mám. Bol august. Potom prišla zima a latrína sa stala miestom najťažšej askézy. Sadnúť si v mraze na vymrznutú latrínu chcelo buď veľkú dávku odpútanosti alebo túžbu zo seba dostať von, čo už telo nestrávilo. Prekonával som sa ako to len išlo, veď inú možnosť som ani nemal. Dcérka síce používala nočník, ale bolo mi trápne ho začať používať tiež. Čo by si Viktorka o mne pomyslela? 

Verte, neverte, naučil som sa dokonca aj v mraze sedieť a čítať. Dokonca som si to tak vylepšil, že som mohol čítať aj v noci. Na hlave som mal „čelovku“ (baterku, čo nosia jaskyniari) a pekne som si ňou svietil. Zistil som, že všetko sa dá, len treba chcieť. Najhoršie, čo sa mohlo stať, bolo isť na milovanú latrínku v noci, v mraze a snehu. Vtedy som silou mysle poručil svojmu telu, že musí vydržať do rána. Čítal som o rôznych jogínoch a fakíroch, ktoré dokonale ovládajú svoje telo. Ja som nemal žiadnu túžbu mať tieto schopnosti, len sa mi ani za toho nechcelo ísť vonku do metelice. A telo ma zväčša poslúchlo.

Ak napriek môjmu varovaniu stále niečo jete, teraz skutočne je čas prestať. Zistil som, ako taká latrína funguje v zime. V lete ani na jeseň sa mi nechcelo latrínu vynášať. Čakal som, čakal, až prišli mrazy. A s nimi prišlo pre mňa kruté zistenie. Hmota v latríne zamrzla a tvorila pyramídu, ktorá sa zväčšovala do rozmerovej tých egyptských.  To bolo viac než zlé, musel som pyramídu rozbíjať, ak som naďalej chcel na latrínu chodiť. Hneď ako sa oteplilo, tak som neváhal a všetko povynášal preč. Bolo to utrpenie.

Voda

Videl som nespočetne veľa filmov o tom, aká je voda vzácna a spokojne som si pokyvkával súhlasne hlavou. Až tu v novom domove mi došlo, čo voda znamená. Vďaka osudu som dostal dom, v ktorom bola tečúca voda. Síce len studená, ale tiekla. Niektorí z mojich susedov nemali ani to. Na začiatku som nevedel pochopiť, ako môže niekto žiť bez tečúcej vody. Nemať doma toaletu a chodiť na latrínu je jedna vec a nemať tečúcu vodu druhá. Tak som si dlhé dni dopriaval luxus vody z kohútika. Až sa jedného dňa pokazilo čerpadlo v studničke a pochopil  som, že aj bez tej tečúcej vody sa žiť dá. Zobral som si 25 litrovú bandasku a odišiel som ju naplniť do studničky. Cesta dole k studničke bola fajn. Hore som ale už vliekol riadnu záťaž a to sa mi vôbec nepáčilo. Takto som to robil niekoľko dní, až pokiaľ čerpadlo nebolo opravené. Ďakoval som tomu, kto takú skvelú vec vymyslel. Čerpadlo sa ale kazilo častejšie, akoby  som bol čakal. Musel som sa zmieriť s tým, že techniku musím nahradiť ja.

V rámci environmentálnej výchovy  som často učil decká o nutnosti šetriť vodou. Keď čerpadlo prestalo ísť, stal som sa asi rekordmanom v spotrebe vody. Komu by sa chcelo vláčiť niekoľkokrát denne do kopca bandasku plnú vody? Vydať letáčik o nutnosti šetrenia vodou je iste záslužné, ale také pokazené čerpadlo a strmý kopec dokážu človeka motivovať oveľa viac.

Vodou som ale šetril, aj keď tiekla. Niežeby som šetril zámerne, ale skúste sa sprchovať dlho vo vode, ktorá vám na tele zanecháva pocit mrazivej sibírskej noci. Riad tiež človek umyje oveľa rýchlejšie, keď mu pomedzi prsty preteká pramenitá voda. Samozrejme, bola aj teplá voda. Len ju bolo treba zohriať a to bol proces, ktorý mal nesmierne ďaleko od toho, keď som doma otočil červeným kohútikom.

Šporák, piecky a dym

V dome neboli radiátory. V každej izbe bola piecka, v kuchyni stál šporák. Celkom som sa tešil, ako si budem za dlhých zimných večerov kúriť v piecke a počúvať pukanie dreva. Mnoho krát som bol na chalupách a chatách a bolo to skutočne romantické. Tu sa mi dostalo poučenia, že romantika to stále byť nemusí.

Vyrastal som v paneláku na ôsmom poschodí. Z okna som videl kotolňu a chápal som, že odtiaľ máme teplo v byte. Vedel som, že účty za teplo platia rodičia a sem tam nadávajú, koľko to stojí. A týmto pre mňa téma kúrenia hasla. Lenže piecky a šporák boli niečo úplne iné ako petržalská kotolňa. Musel som si najprv drevo zaobstarať a keď mi ho doviezli, tak som s hrôzou zistil, že sú to metrové kusy. Aj ako mestskému človeku mi bolo jasné, že toto do pece nevojde. Tak som sa naučil, ako sa píly na cirkulárke. Popíliť dvadsať metrov dreva a poukladať ho je celkom slušná fuška. Dodnes som vďačný susedom, ktorí mi pomohli. Aby ale toho nebolo málo, musel som dostať lekciu, ako sa má drevo ukladať.  Popílené kusy dreva som si spokojne ukladal popri stene a radoval sa z toho, ako mi to pekne rastie. Celú stenu som krásne obložil drevom a po dobre vykonanej práci som si išiel dať zaslúženú večeru. Odhryzujme si chleba s domácim maslom a zajedám syrom, kochám sa pohľadom z okna na svoje dielo a živo sa pamätám ten obraz, keď sa celá stavba zrútila. Čo mi bolo platné, že som navštevoval matematické gymnázium, kde sme mali toľko fyziky a matematiky až mi bolo z toho zle, keď som sa nenaučil ťažisko a gravitáciu v praxi. Moja hlúposť. Druhý rok som poukladal drevo tak, že nepadlo ani drievko. Aj v tejto chvíli sa na túto stavbu hrdo dívam.

Dcérka Viktorka sa snáď ako jedno z prvých slov vo svojom živote naučila hovoriť: „Dymí!!!“. Kričala, keď ocko ráno kúril a dymil tak, že londýnske hmly sa v hanbe mohli rozplynúť. Celá rodina sme boli vyúdená ako kvalitný  syr. Postupne mi došlo, že pece treba čistiť od sadzí a dechtu /dnes hravo celý šporák rozoberiem a zložím/, aj kefa do komína má svoj veľký význam a drevo treba nechať aj viac rokov preschnúť. Každý je ale po bitke generálom.

Nakoniec sa mi kúrenie v pieckach stalo mániou. Bol som šťastný, keď som mohol do pece priložiť drevo. Kládol som častejšie ako bolo mnohokrát treba a vyrábal som v našom domčeku subsaharské teploty. Radosť z kúrenia mi prekryla aj spomienky na lopotu s prípravou dreva. Možno to bolo spôsobné aj tým, že som bol dva roky kuričom v plynovej kotolni. Tam som len stláčal gombíky a páčky a poctivú kuričskú robotu som si neužil.

Spojenie so svetom

Jednou z prvých vecí, ktorú som začal po svojom príchode robiť, bola hľadanie signálu na mobilný telefón. Dovtedy som bol zvyknutý mať pri sebe mobil nonstop a o rýchlom pripojení na internet ani nehovoriac. Tu som o tom mohol len snívať. Mobil mi stále na displeji ukazoval nenávidený text: „Žiadna sieť k dispozícií“.  Človek ocení byť mimo dosahu všetkých mobilných aj pevných sietí deň, dva, do konca aj týždeň nie je problém. Ale stále? Potreboval som mobil aj internet kvôli svojej práci, alebo som sa mohol rozhodnúť stať sa roľníkom či pastierom dobytka. Bolo mi jasné, že toto by som už nezvládol. Tak sa začal môj boj o spojenie so svetom.

Zistil som, že v starej polorozpadnutej budove je zavedená pevná linka. Dokonca to ani nebolo ďaleko od môjho domu. Prešiel som cez lúku, malý potok a o 15 minút som bol na mieste. V Bratislave by som na túto vzdialenosť určite použil autobus, tu nechodil. Telefonovať sa dalo, ale pripojenie na internet bolo asi také rýchle, že som mohol začať všetko rovno posielať obyčajnými listami. A keď sa ochladilo, tak nezamŕzal len počítač, ale aj moje ruky. Najprv som si ich musel rozcvičiť a potom písať. A opäť rozcvičiť a písať. Prestalo ma to baviť. Bolo to viac o cvičení prstov ako o práci. Na internet chodil aj sused, čo bol fakt frajer. Vedel tam sedieť aj hodinu, prsty nerozcvičoval a písal. Ani raz som ho nepočul, že by nadával na pomalý internet. To mňa išiel šľak trafiť. Po dvoch týždňoch som to vzdal.

Vypátral som, že oproti môjmu domu na kopci je signál. To bolo radosti. Tešil som sa ako malé dieťa, zaplavila ma vlna blaženosti a ďakoval som Bohu, že vyslyšal moje modlitby. Bolo tam síce treba stáť na jednom kameni a byť dobre natočený, ale fungovalo to. Chodil som na to posvätné miesto bicyklom. Hore som prišiel celý spotený, dal sa do polohy zachytávajúcej mobilný signál a začal volať. Tak ako som nedobrovoľne šetril vodou, rovnaké to bolo s mobilom. Žiadne vykecávanie, volal som len to najdôležitejšie. A ono to vcelku išlo. Cez mobil som sa pripájal aj na internet. Vidieť ma tam, to musel byť pohľad pre bohov. Doniesol som si malú stoličku, posadil sa, na stehná oprel notebook HP nx7010, mobil zavesil na konár stromu a pripájal som sa. Vedľa sa zväčša pásli susedkine kravy, ku ktorej som si chodil pre mlieko a syr.

Leto sa pomaly blížilo ku svojmu koncu a prišla jeseň. Moje posvätné miesto sa mi prestávalo páčiť. Začalo fučať a keď začalo pršať, nevedel som, čo zachraňovať skôr – notebook, mobil, porozkladané papiere, zápisník... Vedel som, že v zime nemám šancu. Bolo treba hľadať iné riešenie.

Jedna príhoda mi potvrdila moje rozhodnutie, že je na čase zmeniť miesto. Vyšliapal som si na kopec, spotený si pripravím svoje pracovisko /zavesiť mobil na strom, notebook  na stehná/ a začnem sa pripájať do siete. Vietor fučal, začala mi byť zima. Pripojenie úspešné, ale e-maily sa sťahovať nedajú. Do čerta, niečo je so serverom. Volám technikovi: „Noro, nemôžem si stiahnuť poštu. Čo je s tým?“. „Počkaj, do hodiny to pôjde, malý výpadok“, vysvetľuje mi. Keby si ty milý Noro vedel, kde ja som. Ak by som sedel v kancelárii, tak si spravím kávu a tú hodinku počkám. Lež ja sedím na kameni a je mi tu príšerná zima. Ešteže tie kravy sa tak múdro na mňa pozerajú. Akoby  hovorili: „Sú dôležitejšie veci“.

Nakoniec som si namontoval na strechu smerovú anténu. Chvíľu som sa tešil zo signálu, ale dlho to netrvalo. Raz signál bol, raz nebol. Potom nebol vôbec. Vietor mi anténu sfúkol. Naučil som sa volať na tých najneobvyklejších miestach, až som prešiel do fázy, keď som skoro nevolal vôbec. Niežeby som mal niečo proti mobilu, pre mňa za mňa nech mi mozog ožaruje. Ale nebavilo ma stále si montovať anténu, ktorá padá alebo utekať na kopec. Krásne chvíle som zažíval u suseda, ktorého dom stál na opačnej strane kopca a v rohu okna mal signál. Závidel som mu, aký dobrý má dom.

Lazy

Asi vás zaujíma, kde som to vlastne žil.. Nebola to žiadna rozvojová krajina v Ázii alebo Afrike, ale lazy vzdialené 30 kilometrov od Zvolena. Zaježová. Prvý krát som toto miesto navštívil pred 13 rokmi. Bolo tu pekne, ale nikdy mi nenapadlo, že tu budem žiť. Zdalo sa mi nepredstaviteľné vymeniť výdobytky civilizácie za život na lazoch, kde sa čas akoby zastavil. Osud ale chcel, aby som tu aj s rodinou žil. Veľmi som sa nasmial, keď ma raz pozvali na diskusiu a spýtali sa, či by som nechcel spoznať život v nejakej rozvojovej krajine. V duchu som si pomyslel: „Priatelia, ja tam žijem“. Mnohé veci sú iste iné ako v chudobných rozvojových krajinách. Mnohé ale rovnaké. Zažil som si počas dvoch rokov život v skromnejších podmienkach. A ako sa moja duša bránila prijať lazy za svoj domov, tak sa bráni teraz odísť. Osud mi opäť určil vrátiť sa na jednu z najrušnejších križovatiek v našom hlavnom meste. Tečúca teplá voda, splachovací záchod, odhrnuté cesty v zime aj vysokorýchlostné pripojenie na internet ma už ale nelákajú. Zvykol som si na svojich lazoch a začal to tu mať rád. Aj so všetkými nedostatkami a problémami. Na vlastnej koži som pocítil, aké relatívne je to, čo považujeme za chudobu. Mnohí si mysleli, že žijem v chudobe. Iní tu videli raj na zemi. Platí ale to známe: „Nebo aj peklo si človek nosí vo svojej vlastnej mysli“. O chudobe aj bohatstve platí to isté. Je to predovšetkým o našom vnútri. To vonkajšie nie je zanedbateľné, ale odráža nás samých.

Viac informácií o Zaježovej nájdete na www.zajezka.sk