„Prečo v časopise o environmentálnej výchove píšu o nejakom jogínovi z Indie?“ - môže byť prvá otázka, ktorá čitateľovi pri tomto článku napadne. Mohli by sme ako dôvod uviesť vzťah Mahárišiho k zvieratám a prírode. Sú známe príbehy z jeho života, kde preukazoval nesmiernu lásku ku krave Lakšmí, k vrabcom, psovi... Rovnako by sme mohli opísať jeho nesmiernu skromnosť. V ášrame /kláštore/, kde žil, sa nesmelo vyhadzovať žiadne jedlo, Maháriši používal na zapisovanie každý voľný kúsok papiera... Dokonalý príklad neplytvania, toľko žiadaného ochrancami životného prostredia. Toto ale nie sú hlavné dôvody, prečo predstavovať mudrca z Arunáčaly pedagógom.

Maháriši inšpiroval ľudí k tomu, aby skutočne a do hĺbky riešili otázku environmentálnej krízy. Pretože učil to najpodstatnejšie – uvedomiť si, kto skutočne sme. Človek, plne vedomý si svojej podstaty, je najväčším prínosom pre svet a prírodu. Prestáva sa pachtiť za pominuteľnými vecami tohto sveta, uvedomujúc si skutočnú hodnotu života. Rovnakými „ekológmi“ v tomto zmysle sú aj Ježis, Buddha a mnohí ďalší.

Učenie Veľkého mudrca

Preklad sanskrtského mena Maháriši znamená „Veľký mudrc“. Skôr ako predstavíme život tohto mudrca, je dôležité objasniť základ jeho učenia. Maháriši nebol filozofom v západnom chápaní zmyslu tohto slova. Zatiaľ čo drvivá väčšina západných filozofov vytvára špekulatívne teórie nepodložené vlastnou skúsenosťou, Maháriši svoju pravdu žil a to, čo žil, aj učil.

„Kto som ja, čo je moje ja?“ je alfou a omegou Mahárišiho učenia. Jednoduchým premýšľaním je možné dospieť k tomu, že naše „ja“ je stále od narodenia až po smrť, bez ohľadu na to, ako sa mení naše telo, bez ohľadu  na to, či myslíme alebo nemyslíme. Sme „ja“ v stave bdenia, spánku aj v spánku bezo snov. Ja – naše skutočná prirodzenosť je čistým vedomím a bytím. Keď Maháriši hovorí o Ja, vyjadruje tým absolútne Bytie, Boha alebo v termíne západnej filozofie noumenon, na rozdiel od „ja“, ktorým označuje ego – klamné, nevedomé „ja“ stotožnené s telom a mysľou. Keď sa ho neskôr pýtali na najlepšiu definíciu Boha, odpovedal, že je v Biblii v slovách“ „Som, ktorý som, je meno moje“.

Keď sa Mahárišiho spytovali na podstatu šťastia, povedal: „Pokiaľ si myslíme, že naše šťastie je dané vonkajšími podmienkami a majetkom, potom by bol na mieste záver, že šťastie musí vzrastať s majetkom a úmerne s ním sa aj zmenšovať. Aká je ale naša skúsenosť?. V hlbokom spánku bezo snov nemáme nič, dokonca ani telo. Miesto toho, aby sme boli nešťastní, sme plne šťastní. Je zrejmé, že šťastie je človeku vrodené a nie je vyvolané vonkajšími okolnosťami. Musíme si uvedomiť svoje Ja, aby sme získali neporušiteľný stav šťastia.“

Zážitok smrti

Duchovný obrat v živote Ramanu nastal v jeho šestnástich rokoch. Bez toho, aby bol chorý alebo inak reálne ohrozený na živote, prežil stav umierania. Maháriši tento zážitok opísal  nasledovne: „Náhle sa ma zmocnil jasný strach zo smrti, cítil som, že umieram. Preľaknutie zo strachu zo smrti spôsobilo, že som naraz obrátil svoju pozornosť na seba do vnútra. Povedal som si v duchu, bez toho aby som hovoril nahlas: ,Smrť prišla. Čo to znamená? Čo to je, čo umiera? To toto telo umiera.` Zahral som si scénu smrti. ,Nuž´, povedal som sám sebe, ,toto telo je mŕtve. Odnesú ho na pohrebisko a spália na popol. Avšak, keď telo zomrelo, zomrel som aj ja? Toto telo je tiché a nemá vedomie. Hmotné telo umiera, avšak duch, ktorý ho transcenduje, nemôže byť smrťou dotknutý. Som preto nesmrteľným duchom.´ To všetko nebol rozumový proces, ale žiarilo to predo mnou živo, ako žijúca pravda, ako niečo, čo som bezprostredne vnímal, temer bez dôvodu. Ja bolo niečím veľmi skutočným, jedinou reálnou vecou v onom stave a všetka vedomá činnosť, ktorá bola spojená s mojím telom, bola na Ja sústredená. Strach zo smrti naraz a navždy zmizol. Pohltenie v Ja trvá od toho okamihu až do dneška.“

Po tomto zážitku duchovného prebudenia stratil Maháriši aj ten malý záujem o vzťahy s priateľmi, o príbuzných aj o štúdium, ktorý dovtedy mal. Keď ho predtým kamaráti provokovali alebo si z neho robili žarty, rýchlo ich vyviedol z omylu. Toto všetko sa po zážitku smrti zmenilo. Stará osobnosť, ktorá vzdorovala a presadzovala sa, zmizla.

Hora Arunáčala

Po udalosti zážitku smrti upadal mladý Venkataráman, čo bolo jeho pôvodné meno v mladosti, stále častejšie do plného pohrúženia v Ja. Stále viac dával prednosť samote a sedel ponorený do Ja. Z domova odišiel žiť na posvätnú horu Arunáčalu.

V prvých rokoch svojho odchodu na Arunáčalu viedol Maháriši vysoko asketický život. V priebehu niekoľkých nasledujúcich mesiacov bol ešte takmer trvalo ponorený v Ja a stratený svetu. Jeho telesný život bol celkom závislý na pomoci druhých. Ku koncu roku 1898 sa Maháriši natoľko „vrátil do sveta“, že si začal sám vyžobrávať jedlo. Hovoril však veľmi málo. Nikdy neprosil dva krát za sebou v rovnakom dome.. Svoje pocity vykresľuje nasledovne: „Neviete si predstaviť majestátnosť a dôstojnosť akú som cítil, keď som žobral. Prvý deň som sa síce hanbil pod vplyvom výchovy, ale potom som vôbec nepociťoval nejaké poníženie. Cítil som sa ako kráľ a viac než kráľ. Niekedy som dostal obschnutú a  starú ovsenú kašu a jedol som ju neosolenú na ulici pred učencami a ďalšími váženými ľuďmi, ktorí prichádzali a padali predo mnou na zem. Potom som si utrel ruky o hlavu a odchádzal som zvrchovane šťastný a v rozpoložení mysli, v ktorom sa aj vladári zdali byť obyčajnými steblami trávy.“

Poznaj seba samého

Mahárišiho posolstvo ľudstvu bolo rovnaké, ako mnoho iných od  mudrcov z celého sveta a rôznych období. Poznanie seba samého je vyslobodením z utrpenia a bolesti sveta. Ramana Maháriši hovorí o átmavičáre, čo v preklade značí skúmanie, pátranie po Ja, Bohu, absolútnom vedomí. „Výsledkom pátrania po Ja je odstránenie všetkej biedy. To je najväčší prospech, akého môžeme dosiahnuť a nie je väčšieho úspechu“, hovorí Maháriši. „Dokonca aj keď dosiahneme všetkých zázračných síl, akých je možne ostatnými prostriedkami dosiahnuť, predsa obdržíme konečný mier len v pátraní po Ja“.

Maháriši dával prednosť učeniu tichom. V jeho blízkosti sa mysle hľadajúcich samovoľne utíšili a mnohé otázky, s ktorými za ním prišli, prestali byť dôležité. Ramana odpovedal aj na mnohé otázky, ktoré mu hľadajúci kládli, pričom ich viedol k poznaniu samých seba. Tí, čo za ním prichádzali s otvoreným srdcom, pociťovali v jeho prítomnosti hlboký pokoj a mier.  Mudrc z Arunáčalay, ako sa niekedy Maháriši nazýva, hovorí to isté, ako pred ním Ježiš a Starý zákon – „Bohovia ste“. Zároveň učí priamej ceste k tomuto cieľu a delí sa o vlastnú skúsenosť, ktorú žil od svojich šestnástich rokov. V učení Mahárišiho nie je nič tajné a praktizovať ho môže každý, aj tí, čo žijú v bežnom svete. 

Aký je rozdiel medzi Ja a egom?

To, čo prichádza a odchádza, vzniká a zaniká, rodí sa a umiera, je ego. To, čo neustále trvá, nikdy sa nemení a je bez vlastností, je Ja.

Je možné povedať, že Boh je plameň a my jeho iskry?

Aj keď iskry odletujú z plameňa, padajú do priestoru mimo neho, my však nie sme nikdy mimo Boha.

Môže každý vidieť Boha?

Áno.

Môžem aj ja vidieť Boha?

Áno.

Kto ma k tomu privedie? Nepotrebujem vedenie?

Kto vás priviedol do Ramanášramu /miesta, kde žil Maháriši/? Pod akým vedením denne vidíte svet? Boh je vaším vlastným Ja, za telom, mysľou a rozumom. Tak ako vidíte vy sám svet, tak rovnako budete schopný vidieť svoje Ja, keď sa o to budete úprimne snažiť. Vaše Ja samé bude vaším vodcom v tomto pátraní.

Úryvok z diela Tak pravil Ramana Maháriši

Nie smrť, ale odloženie tela

Zdravie Ramanu nebolo ku koncu života pevné. Jeho zdravotný stav začal rýchlo zhoršovať. Ešte nemal sedemdesiat rokov, vyzeral ale omnoho staršie. Objavil sa malý nádor na ľavej paži, ktorý bol chirurgicky odstránení. V marci 1949 sa konali  veľké oslavy nad hrobom matky Mahárišiho, kde sa zhromaždil dav až 20 000 uctievateľov vrátane vysokých štátnych predstaviteľov. Oslavy Mahárišiho silno vyčerpali. Nádor, ktorý bol vyoperovaný, sa opäť objavil.  Diagnóza znela – sarkóm, jedna z nevyliečiteľných a najbolestivejších foriem rakoviny. Maháriši na konci života veľmi trpel. A predsa trval na tom, ak to bolo len trochu možné, aby mohol dávať požehnanie aspoň niekoľko hodín denne uctievateľom. Smrť nastala 14. apríla 1950, keď naposledy dal požehnanie zástupu 1 500 ľudí. Mnoho svedkov potvrdzuje, že presne v okamihu smrti videli na oblohe veľké, pohybujúce svetlo.

Mahárišiho stanovisko k telu bolo celkom jednoznačné: „Telo samé je najväčšie choroba. Keď ochorie, je to choroba choroby.“ Ďalej hovorí: „Mudrcov pomer k telu je ako ten, ktorý má priviazanú guľu k ťažkému bremenu, ktoré nesie. Dychtivo sa pozerá dopredu na miesto, kde ich odloží. Ale ani to nie je presné.“ Tak sa choval aj k svojmu zdraviu a telu. Nestaral sa o ne, nijako si svoje zdravie nechránil a aj keď tí, ktorí sa k nemu v chorobe obracali o pomoc, boli často uzdravení, sám seba odmietol uzdraviť, keď sa objavila smrteľná choroba. Naopak, pripravoval svoje okolie na svoj telesný, nie duchovný odchod. Dával jasne najavo, že nemá, kam by vo svojej podstate odišiel a že jeho duchovné pôsobenie zánikom tela nekončí. 

Použitá literatúra:

Vacek, J.: Bhagavan Šrí Ramana Maháriši, mudrc z Arunáčaly, vydané vlastným               nákladom, II. vydanie, 2004

Vacek, J. (ed.): Tak pravil Ramana Maháriši, vydané vlastným nákladom, Praha, 1997

Maháriši, R.: Kdo jsem já, vydané vlastným nákladom, Praha, 1994